V pátek 17. května uzavíral Slovensko-českou fundraisingovou konferenci netradiční blok. Bufeťák a Korytnačiak, dva ze starých adminů slovenského profilu ZOMRI, mají na kontě statisíce fanoušků. V počtu zásahů na ně nestačí ani televize a nejčtenější zpravodajské portály na Slovensku. Na ZOMRI si neberou servítky s politiky, političkami a dalšími veřejně známými osobnostmi. Před rokem začali podporovat neziskové organizace. Může spojení drsného humoru a fundraisingu fungovat?

Pustili jste se do podpory organizací jako Človek v ohrození, Post Bellum SK, iniciativy Mladí proti fašizmu nebo festivalu rodové kultury „Svet podľa Gabriela“. Co vás k tomu vedlo?

K: To nebolo konkrétne, že my chceme pomáhať neziskovkám. Teraz už možno hej, ale ten prvotný zámer to nebol. Ide o to, že máme k dispozícii médium, ktoré extrémne polarizuje spoločnosť, niektorí ľudia ho milujú, iní ho nenávidia. Snažili sme sa dokázať, že nie je dôležité to, ako vyzeráme, alebo ako sa prezentujeme, ale to, čo skutočne robíme. Napriek tomu, že o nás hovoria, že šírime nenávisť…

B: ... a že sme nejaké komando Ku Klux Klan v kuklách na hlave.

Bol to taký druh experimentu. Zistiť silu sociálnych sietí. Či skutočne tí ľudia, ktorí lajkujú každý deň tie fotky, či aj dokážu nejako reálne pomôcť. Keď sme zistili, že to funguje a že to dáva zmysel, tak sme s tým pokračovali.

Jedete ve velkém, začalo vás to bavit?

K: Skôr je to o tom, že sme padavky a že sme slabí v odmietaní. Vieš, že keď niekto už napíše: „Ja to potrebujem, lebo potrebujem posledných tisícpäťsto eur do niečoho,“ tak ťažko sa mu proste odmietne. Nás to nestojí nič. Ani tých ľudí to nestojí nič. Oni chápu, že tam jednoducho tie projekty fungujú, že tie peniaze zbierať musíme, alebo potrebujeme, že chudobní ľudia na Slovensku existujú. A či chudobní ľudia, alebo jednoducho myšlienky, ktoré si zaslúžia nejakú propagáciu a nejakú podporu. Takže to tolerujú a akceptujú a my s tým radi robíme.

Posouváte se už k nějaké větší strategii podpory, nebo to stále je ještě takové „co přijde, to přijde“?

K: My stále ideme iba „čo príde, to príde“.

B: Stratégia je taká, že nie je stratégia. Akože, my to neplánujeme nikdy. Neradi robíme niečo, čo by nemalo úspech, ale je ťažké to vyberať. Lebo niekedy, keď si zazdieľaš jeden projekt a chceš mu pomôcť, tak ti príde ďalších desať. Tá odozva tých ľudí je, že aj oni chcú, aj oni chcú.

K: Jednoducho nemáme na to manažment. Jeden chalan chodí ešte na gympel, dvaja chodia do roboty a tretí to robí akože full time. Sme radi, že vieme dávať von vtipy a nie ešte vymýšľať nejakú stratégiu veľkej podpory, alebo niečo také.

Kto má na to momentálne čas, pol hodinu, hodinu vymyslieť niečo. Lebo ťa stojí čas už len prečítať si tú správu, komunikovať potom s tým človekom, zistiť si od neho čo chce, ako to spraviť, nejak sa s ním dohodnúť. Aby pochopil, že my mu to jednoducho neprezdieľame len tak zo srandy, ale že on musí osloviť tú komunitu, aby sa snažila aj tá druhá strana.

Podle čeho si z toho množství vybíráte projekty, které podpoříte a které ne?

K: Je to skôr o tom, že či vidíme v tom zmysel a ako sa vieme dohodnúť na tom nejakom výsledku.

Naše veci, ktoré vyrábame, musia byť buď nejaké trápne, alebo šokujúce, alebo nejaké kontroverzné, alebo zvláštne. Alebo minimálne musia nejakým spôsobom nasierať nebezpečných a zlých ľudí. Čím viac s nami spolupracuje tá druhá strana, čím viac má ochotu robiť nejaké veci extra, zaujímavé veci, tak tým pravdepodobnejšie je, že by sme s ňou spolupracovali.

K: Ale nie je to pravidlo. Napríklad keď nám napísali tí, ktorí potrebovali tých tisíc eur na operáciu, tak sme to jednoducho prezdieľali. A počas toho, čo sa tu Bufeťák sprchoval...

B: ...no.

K: Prišla nám do inboxu žiadosť o pomoc s nejakou operáciou, Bufeťák sa ponáhľal do sprchy a nemal práve po ruke dobrý vtip, tak to zavesil a keď sa osprchovať bola operácia zaplatená.

B: Ale bol to pekný príbeh! Bolo mi to ľúto, to je jasné, že som to len prezdieľal, ale vyzbieralo sa proste, je to tam. Bolo to nejakých šesťsto euro. Súcit, súcit zohráva úlohu. Spôsob komunikácie, ako vystupuje ten človek, ako k tebe pristupuje…

Povedou se všechny kampaně, které podpoříte, nebo jsou i některé, které se nepovedly?

B: Všetky vždy vyšli.

K: Všetky a nie je žiadna jedna, ktorá by neskončila najlepšie. Keď bola nejaká, že máš rebríček, kto má najviac hlasov, ten dostane päťtisíc eur, ten kto má menej, ten dostane tritisíc, ten kto má najmenej dostane tisíc. Tak keď ideš s nami do kampane, tak vždy si ten najlepší, zatiaľ.

Bufeťák s Korytnačiakem. Jedni je milují, druzí nenávidí. Zdroj: ZOMRI 

Měla vaše podpora neziskovek i negativní dopad na vaši komunitu? Že by se část z nich otočila proti vám?

B: Možno, že zašomrali a vynadali nám a akože v komentoch za niečo. Ako teraz s tými kozami sme dávali video (Pozn. red.: kampaň pro Človeka v ohrození). Boli tam také vtipy akože „hahaha kozy vieš na čo budú asi“ a podobne.

K: To je v rámci tej srandy a toho fluidu.

B: Ale niektorí to mysleli vážne.

K: Nám veľa ľudí prichádza, veľa ľudí nám odchádza, ale priamo, že kvôli tomu to nebolo.

Vyslovene negatívny feedback pre podporu nejakej neziskovky sme nemali. I tá komunita je budovaná na tom, že to je tá vyššia stredná vrstva, vzdelaná, ktorá musí chápať ten humor taký, ako ho robíme. A áno, tento človek s veľkou pravdepodobnosťou bude tolerovať i nejaké kampane pre neziskovky.

Je nějaká kampaň taková vaše srdcovka?

B: Tá naša kniha asi. (Pozn. red.: V listopadu 2018 crowdfundingová výzva na první ZOMRI knihu naplnila cílovou částku z 547 %, tj. 38297 €, ač nejde o žádného Hamleta, jak se oba shodují.)

K: Mne sa tie kozy páčili.

B: Tie kozy, tie byli v rámci knihy, vieš. Prišlo nám to video z tej Kene, že sa to reálne deje.

B: Pýtal sa čo je to ten názov ZOMRI a že prečo pomáhame.

K: V tom videu sa čudoval, že áno, že to je teda ten paradox, že má to takéto meno a pritom robia takúto dobrú vec a že sú ochotní podporiť príbehy z tej minulosti. Takže vždy ťa to tak nejako dojme, alebo osloví, keď je to nejaké fajn.

B: Dojme nás, keď vidíme tam výsledok, že tam niečo sa udialo, naozaj sa zmenilo. Na druhý deň príde zase niečo iné, alebo za hodinu, a človeku to vypadne z hlavy úplne. My sa držíme toho, že nie sme žiadni egomaniaci a nespíme na vavrínoch, že sme pomohli a ideme ďalej.

K: Vieš, ale super bolo napríklad aj to Post Bellum! Bol fakt ten preživší holokaustu, ktorý normálne že rozprával a čudoval sa, lebo nepoznal o čom to je.

Takže podpořené kampaně dál nesledujete?

K: Nie je to možné. Pri tom tempe, v ktorom my pracujeme, to je tak, že to možno už aj pozajtra nebudeme vedieť.

B: Jednoducho zabudneš to. Ja úplne, veď ja za hodinu zabudnem.

K: Či je to tou mojou deravou hlavou, alebo tým, že jednoducho fakt je toho veľa. Ty nemáš čas, lebo okrem tých kampaní sleduješ u nás tú politiku, teraz vieš, že premiér sa v parlamente o nás rozprával, bijú sa tam kvôli nám, vyslovene že našu značku používajú v politickom boji tí politici.

Proč myslíte, že vaši fanoušci kampaně neziskových organizací u vás podporují?

B: Tí ľudia vidia výsledky u nás na tom Facebooku a povedia si, že „aha, dobre, urobili sme, tak podporíme možno niečo ďalej.“ Tí ľudia majú peniaze, oni radi aj podporia, ale musí to byť jednoduché, žiadne omáčky, hlúposti, proste im to tam dať. Tiež ani tí ľudia nemajú toľko času, vieš sledovať, oni čo vidia “aha, zase chce niekto peniaze” a povedia, že nie. My sa to tak aj snažíme, stále aby tam nebola nejaká kampaň, aby tam boli odstupy.

B: Je to stále iba o tom, nech je to jednoduché, nech je to priame, nech to tých ľudí má ako osloviť, nech to nie je komplikované, a nech to nie je vyslovene prosíkanie. Lebo ľudia to nemajú radi. A tí ľudia majú peniaze, ale nedajú ti ich len tak.

 

K: Teraz sme robili takú trochu kampaň pre podporu eurovolieb a tá naša akoby dezinfoscéna absolútne nechápe, ako je možné, že napríklad štátne inštitúcie dokážu komunikovať s nami, že sme mali video priamo s Ministerstvom zahraničných vecí. A práve preto, že práve tá kontroverzia je potom ten výsledok, sa to video šíri a má zmysel to celé to spraviť. Lebo keby to nebolo tak polarizované, tak by si to nikto nepozrel a ani by v konečnom dôsledku nešli tí ľudia voliť. Takže je to také milé.

B: No my tiež možno raz narazíme, dačo sa nám nepodarí.

K: Narazíme, určite.

Děkujeme za rozhovor!

Bufeťák

Starý admin ZOMRI, stará se hlavně o běžný chod věcí - odbavuje poštu, stáčí med, sleduje aktuální dění na všech možných zařízeních, zaváří lečo a ochutnává segedín. Kromě toho je autorem 80 % vtipů z domácí ZOMRI produkce, protože je jediný ze starých adminů vtipný, jak sám tvrdí. Nesnáší influencery a trendsettery.

Korytnačiak

Koktavý starý admin ZOMRI. Narozdíl od Bufeťáka o sobě tvrdí, že vtipný není a ani být nemusí. Stará se o žehlení průšvihů a ideologickou strategii celého vesmíru. Nesnáší chození do práce, nemá rád kariérní postupy a mítingy, latéčka, veganskou stravu, hrubé svetry a tvrdá sedla na kole. Nemá rád lidi, kteří si o sobě myslí, že něco znamenají.

Rozhovor vznikl během Slovensko-české konference o fundraisingu 2019

libor_sn.jpg

Autor článku

Libor Marek

Nadace Neziskovky.cz

Libor působí v dresu Nadace od ledna 2017, kde pomáhá s rozvojem nadačních programů a dalších neziskových organizací. Mimo Nadaci působí jako konzultant strategického řízení neziskových organizací, do dubna 2017 předsedal správní radě české pobočky Amnesty International. Velkou zálibu našel v technologiích, dobrovolnictví pro Tamjdem, ale i lidských právech, ve studiu genocid a zločinů proti lidskosti a sbírání publikací o nich. Máte otázku? Napište mu na marek@neziskovky.cz.

Další články autora (5)

Zůstaňte v obraze

Držte krok se Světem neziskovek, ať vás nepředběhne. To nejzajímavější vám ve správnou chvíli pošleme e-mailem:

Partneři Světa neziskovek

Ani Svět neziskovek se neobejde bez cookies - abyste si tenhle web opravdu vychutnali.
A o ochraně dat chci zjistit víc.